Cookove ostrovy so zastávkou v Aucklande

Po dvoch týždňoch strávených pred troma rokmi na Fidži nám bolo obom jasné, že týmto sme v Polynézii neskončili a že sa tam ešte jedného dňa vyberieme. Hoci nám nebolo jasné, kedy toho “jedného dňa” bude. To sme ani netušili, že o tri roky sme tam znova a tentokrát presne tam, kde som tajne túžila ísť už pred tromi rokmi – na Cookových ostrovoch.



Cookove ostrovy majú 15 malých ostrovov, medzi ktorými sa prepravuje v súčastnosti letecky, nejakí dobrodruhovia môžu skúsiť aj nákladné lode, ale tie nechodia až tak často a hlavne to veľmi dlho trvá. Po dlšom hľadaní na internete a čítaní Lonely planet som nazbierala dosť podrobných informácií, na základe ktorých sme sa rozhodli počas tých 2 týždňov navštíviť iba 2 najznámejšie a turistami najpreferovanejšie ostrovy, Rarotonga a Aitutaki. Zistila som ubytovania, vybrala tie, ktoré sa mi najviac pozdávali a vo veľkej nádeji, že ešte budú voľné, nakoľko bolo mesiac do odchodu, som rozposlala rezervačné maily. Na naše veľké šťastie, apríl tam nie je práve hlavná sezóna, mi prišli väčšinou pozitívne odpovede.

Ďalší krok bolo zistiť letenky. Na Cookove ostrovy nie sú žiadne priame lety z Japonska, ono sa tam vlastne priamo lieta iba z Nového Zélandu, Austrálie, Tahiti a prípadne obmedzene aj z Fidži. Takže obyvatelia všetkých ostatných krajín musia letieť s prestupom. Tak nejak to bolo aj v našom prípade len s tým, že my sme mali tých prestupov trošku viac. Keďže bolo menej ako mesiac do odchodu, lacné letenky boli vypredané a zostali buď drahé priame lety alebo lacnejšie lety s prestupom naviac. Rozhodli sme sa pre lacnejšiu variantu, pretože bola lacnejšia až o 30 percent, museli sme si však našu cestu aj podstatne predĺžiť. Takže náš let vyzeral nakoniec takto: Tokyo – Hong Kong – Auckland – Rarotonga. Celé to trvalo spolu 18 hodín, ale aby sme sa úplne nezničili a úplne vyšťavení nezačali našu vytúženú dovolenku, tak sme si v Aucklande spravili jednodňovú pauzu.

Auckland

Keď sme prišli do Auklandu, bola sobota ráno. Dostať sa do mesta z letiska je pomerne jednoduché. Auckland má celkom dobre vypracovanú sieť autobusov a aj dosť veľa informácií pre turistov. Ale veď je to aj dosť turistami navštevovaná krajina, tak nečudo. Ale tým to aj končí. V Auklande, ako v meste, neni veľmi čo vidieť a robiť. Dá sa tam ísť na vodné safari pozerať veľryby a delfíny, ale my sme mali tú smolu, že už nebola sezóna, takže výlety sa obmedzili z 2 odchodov denne na jeden, a my sme ho prešvihli. Auckland je mestom, kde sa dajú skúsiť rôzne adrenalínové aktivity ako bunji jumping alebo skywalking, ale my sme neni veľmi na takýto typ adrenalínu. Tak sme sa prechádzali po meste, ktoré bolo skoro ľudoprázdne, obchody poobede už pozatvárané a my sme sa cítili ako na inej planéte. Hlavne keď si uvedomíte, že sme prišli z Tokya, ktoré je stále plné ľudí, ruchu a obchody sú otvorené všade až do večera, a to aj cez víkend. Nový Zéland je určite krásna krajina, ale Aukland na nás vôbec nezapôsobil. Ako mesto nemal žiadnu atmosféru, architektonicky to tiež nebolo veľmi pekné a celé mesto na nás pôsobilo tak “vymrete”. Ale sú určite ľudia, ktorým sa práve takéto mestá páčia.

Lety z Aucklandu na Cookove ostrovy sú 6krát do týždňa, každý deň jeden okrem nedele, pričom každý deň je let v inom čase. Často sú to aj také divné, neľudské časy, akým sme napríklad leteli aj my. Odlet z Aucklandu okolo 23.00, prílet do Rarotongy okolo 4.30 ráno. Počas tak krátkeho letu sa nedá v lietadle ani vyspať a dospávať to doobeda znamená stratu minimálne polovice dňa z dovolenky. Ale iný let nebol, tak sme si nemohli veľmi vyberať.

Rarotonga

Po prílete na letisko v Rarotonge, ktoré určite patrí k najmenším medzinárodným letiskám na svete, nás privítali úplne originálne – všetci sme dostali okolo krku kvetové reťaze a na letisku hrala kapela miestne rytmy. O tej pol piatej ráno nám to spravilo veľmi dobrú náladu. Potom nás rozviezli do našich hotelov a mohli sme si aspoň chvíľu pospať.
Keď sme sa zobudili, po nejakých 5tich hodinách spánku, bolo okolo 11.00 doobeda, sobota. Áno, sobota, nie nedeľa. Rarotonga je už za …. , takže sme sa posunuli v čase spať a mali sme tak dve soboty Smile .
Sobota je na Rarotonge deň, kedy sa konajú v “meste” trhy, na ktorých sa predáva všetko od jedla, cez oblečenie, rôzne drobnosti do domácnosti, až po suveníry pre turistov a jasné, že aj miestne občerstvenie. Toto sme si nechceli nechať ujsť, tak sme radšej skrátili spánok a vyrazili do mesta. Na recepcii nášho hotela nám ale povedali nemilú správu – najbližší autobus ide až o 25 minút a cesta do mesta trvá zhruba 20 minút. To sme už začínali tušiť, že tentokrát z trhu asi nič nebude. A tak aj bolo. Keď sme tam dorazili, bola už jedna hodina a to akurát spratávali posledné stánky. Tak sme sa vybrali na krátku prechádzku do mesta, aby sme zistili ako to v hlavnom meste tohto malého štátu vyzerá.

Rarotonga sa nedá nazvať ani mesto. Je to skôr väčšia dedina (to nie je urážka), kde je jedna hlavná ulica, okolo nej nahusto domy s pár obchodmi, reštauráciami a zopár službami pre obyvateľstvo, ale to je asi tak všetko. Väčšina obchodov boli obchody so šperkami, hlavne s perlami, keďže Cookove ostrovy sa začali radiť k jedným z najdôležitejších pestovateľov čiernych perál na svete. Bola už sobota poobede, takže väčšina obchodov bola zatvorená, tak sme rýchlo zabehli do otvoreného supermarketu s potravinami a zásobili sa na najbližšie dni. Ako som sa dozvedela na internete, je viac než vhodné si so sebou zobrať niektoré potraviny na Aitutaki, druhý ostrov nášho pobytu. Vraj je tam len pár veľmi malých obchodíkov s obmedzeným sortimentom, jeden väčší obchod a to je asi tak všetko. Ale predovšetkým je tam vraj všetko predražené.
Po nákupoch sme sadli na autobus, ktorého frekvencia sa už medzičasom znížila na jeden za hodinu, lebo počas dní pokoja, čo je sobota poobede, nedeľa a štátne sviatky, chodí autobus len v smere hodinových ručičiek.

Po príchode do nášho bungalovu sme sa hneď prezliekli do plaviek a vyrazili na pláž. Náš rezort bol priamo na Muri beach, najslávnejšej pláži Rarotonga, tak sme sa tešili, že sa vykúpeme a užijeme si tú krásu. Mali sme však veľkú smolu, lebo poobede je na Muri beach odliv, čo sme nevedeli, takže keď sme zazreli našu pláž, ani zďaleka sa nám nezdala taká krásna. Každý kto bol pri mori a videl odliv, vie o čom rozprávam. Odliata voda odkryla koraly (tie sú na Cookových ostrovoch už hneď pri brehu) alebo ich zvyšky a voda bola taká plytká, že sa takmer 7 metrov od brehu stále nedalo plávať. Tak sme zobrali kajaky, ktoré boli v rezorte k dispozícii a celé poobedie sme sa kajakovali a v hlbšej vode aj vybláznili. Až na tie koraly je na Muri beach v mori pieskové dno a piesok je úplne biely, až tak, že z neho bolia oči, keď naň človek pozerá.
Večer sme boli tak unavení po krátkej predchádzajúcej noci, že sa nám nechcelo ísť ani do nejakej reštiky sa najesť, hoci ja som sa veľmi tešila na miestne rybacie a morské špeciality. Sadli sme si na našu terásku, otvorili si vínko, dali si niečo zo zásob zo supermarketu a spravili si síce krátky, ale príjemný večer.
Nedeľa prebehla podobne ako sobota, len s tým rozdielom, že sme už videli Muri beach v plnej kráse. Palino si zobral aj šnorchel a dal sa do pozorovania morských príšer. Cookove ostrovy sú super v tom, že naozaj stačí zájsť iba 2-3 metre od brehu ku koralu a už tam človek vidí tie isté rybičky, ktoré vidí aj keby išiel 15 metrov od brehu. Niečo iné je, keď sa ide za koralovú bariéru, ale to sa chodí už len potápať, tam je to oveľa pestrejšie, ale aj oveľa nebezpečnejšie.
V nedeľu sme sa rozhodli vybrať do jednej z najpopulárnejších reštaurácií na Muri beach – Sails. Nejako nás nenapadlo spraviť rezerváciu, tak sme sa s čašníkom dohodli, že ak sa najeme za hodinu, tak môžme zostať. Zostali sme a neoľutovali. Jedlo bolo výborné, vínko tiež, a bolo nám hneď jasné, prečo je to dovolenkármi odporúčaná reštaurácia na internete. Keď sme pomaly kráčali späť, prišiel silný letný dážď a my sme za tých 10 minút premokli do nitky. Keďže sme už boli mokrí, prezliekli sme sa do plavok, skočili do bazéna pred bungalovom a tak aj po večeri pokračovali v užívaní si romantiky v Pacifiku.

Aitutaki

Na druhý deň ráno sme už o 10.30 odlietali na Aitutaki, najkrajšiu lagúnu Pacifiku. Lietadlo bolo maličké, bolo nás asi tak 30 a celý let trval necelú hodinu. Pár minút pred pristávaním sa pod nami začali objavovať malé ostrovčeky, ktorých bolo stále viac, až to vyzeralo akoby niekto väčší ako my rozsypal kamienky na hladine mora. Čím viac sme zostupovali, tým sa “kamienky” zväčšovali a my sme lepšie videli prekrásne biele pláže a tyrkysovo modré more pri pobreží. Bolo to super!
Na Aitutaki sme pristáli asi na najmenšom medzinárodnom letisku na svete. Viem, že som to písala už pri Rarotonge, lebo som si to vtedy naozaj myslela, ale keď sme vystúpili na Aitutaki, tak som zmenila názor. Aitutaki letisko bola jedna preglejková stavba s veľkým priestorom vo vnútri, dvoma “check-in” pultami a dvoma stánkami s občerstvením.
V hale nás už čakala majiteľka Inano Bungalows, kde sme strávili prvé dve noci na Aitutaki. Tetula asi tak 65 ročná nás milo privítala, dala nám kvetinové reťaze okolo krku a už sme sa viezli k nášmu “seaside bungalow”, čiže bungalovu priamo na pláži s výhľadom na more. Keď sme dorazili po asi 5tich minútach, nemohli sme veriť vlastným očiam. Skutočnosť bola ešte lepšia ako na obrázkoch! Náš bungalow bol veľký a priestranný, s obrovskou terasou a neskutočným výhľadom na more. Piesok na pláži bol absolútne biely a jemný, vyzeral ako múka, na pláži dve drevené kreslá a celá pláž iba pre nás. Keďže nebola sezóna, tak sme boli na tej neuveriteľnej pláži sami! Jeden háčik tu ale bol – počas odlivu voda klesla tak, že sa dalo kúpať len tam, kde majitelia vyhĺbili jamu v mori a vytvorili tak prírodný bazén. Neskôr sme však zistili, že nám to vlastne ani nevadilo, lebo ešte v ten deň sme si požičali bicykle a vybrali sa spoznávať okolie ostrova a na druhý deň sme sa vybrali na celodenný šnorchlovací.

Na ďalší deň nás prišli vyzdvihnúť hneď po raňajkách a o pár minút sme sa už plavili na lodi smerujúc k menším a naobývaným ostrovom lagúny. Naša loď bola dvojposchodová, stavaná zjavne pre hlavnú turistickú sezónu, kedy je vraj aj problém sa dostať na šnorchlovací výlet spoločnosťou, ktorú si človek vyberie. Tentokrát sa však naša celá výprava skladala len z 13 ľudí, sprievodcu a zároveň kapitána lode a jedného jeho pomocníka pre všetko. Bol to super výlet. Plavili sme sa popri niekoľkých neobývaných ostrovoch, potom sme zastavili na 30 min na ostrove, kde je ubytovanie iba pre 12 ľudí-dovolenkárov, v úplnom súkromí, majúcich celý ostrov iba pre seba. Je tam krásna, dlhá biela pláž, veľmi mierne sa zvažujúce kryštálovo čisté more a absolútny kľud. Keď sme tam prišli my, tak tam nikto nebol. Neviem, či tam nikto nebol práve ubytovaný, alebo sa skrývali v tieni chatiek, ale pláž bola úplne prázdna a celá iba pre nás. Ja som celých 30 minút využila na kúpanie, Palinovi na fotenie Smile.
Ďalšia zastávka bola na ostrove One Foot Island (ostrov Jedného chodidla). Ostrov má vraj tvar pripomínajúci chodidlo a okrem toho je taký malý, že obrazne neni kde položiť druhé chodidlo. No, tak to je naozaj iba obrazne, lebo v lagúne sú ešte aj iné menšie ostrovy a okrem toho, tých chodidiel by sa tam zmestilo viac Smile. Napriek tomu, za zhruba 10 minút sa dá obísť. Na tomto ostrove sme nechali pomocníka pre všetko, ktorý začal pripravovať obed a my sme sa išli šnorchlovať.
Šnorchlovanie bolo super, rybičky boli úplne nebojácne a pri koraloch ich bolo dosť veľa. Najväčší zážitok sme však mali z obrovských mušlí, ktoré sme obaja videli prvýkrát v živote naživo. Sú skutočne obrovské a keď sa ich niekto dotkol, tak sa „zľakli“ a začali sa zatvárať. Ja som mohla na to pozerať aj celé minúty, zdalo sa mi to úžasné vidieť to v skutočnosti a nie iba v dokumentárnom filme. Okrem toho sme mohli vidieť v mori nasadené perlorodky, čo bolo veľmi zaujímavé vidieť, ale ešte zaujímavejšie bolo sa popri tom plaviť s vedomím, že tam niekde môže naozaj byť perla. No, zvláštny pocit byť tak blízko niečoho takého a nemôcť si z toho zobrať Smile. Ak mám ale objektívne zhodnotiť šnorchlovanie na Cookových ostrovoch, tak to bol taký priemer, hlavne keď to porovnám so šnorchlovaním v Thajsku a Malajzii. Chýbali mi tu také tie úplne pestrofarebné rybičky úplne všetkých farieb a farebné koraly a sasanky, ktorými sa to v .... mori len tak hmíri. Ale keď som videla fotky z potápania za koralovou bariérou, tak tam to hralo všetkými farbami a bolo vidno veľa rôznych morských rýb a živočíchov. My sme boli v lagúne a to je vraj veľký rozdiel. Ale neľutujeme, zážitok to bol aj tak vynikajúci a obrovské mušle človek ani v Thajsku ani v Malajzii nevidí.
Unavení šnorchlovaním sme naozaj ocenili obed, ktorý na nás čakal na One Foot ostrove. A ešte aký obed! Miestne ovocie, miestne šaláty a čerstvo ugrilovaný tuniakový steak. Bolo to neskutočne dobré, najedli sme sa dosýta a hneď potom sme sa vybrali spoznávať tento ostrov. Pri odlive je medzi One Foot ostrovom a oproti sa nachádzajúcom Honeymoon (Svadobná cesta) ostrovom more tak plytké, že sa tam dá dokráčať. Trvá to vraj tak 30-40 min, na čo sme my nemali čas, ale aspoň časť sme si nenechali ujsť. Keď sme sa loďou vracali späť, tak nám bolo jasné, že ešte na jeden podobný výlet musíme ísť.  

Večer sme sa potom vybrali na našu prvú „Ostrovnú noc“ (Island night) do .....neďalekého hotela. O Ostrovných večeroch som čítala samé chvály na internete a aj tu nám to domáca veľmi odporúčala. Ostrovná noc má väčšinou dve časti, večera a program. My sme sa na odporúčanie našej domácej išli navečerať do neďalekej reštaurácie a potom sme sa vybrali do Samada..... na program.

Ak má niekto rád polynézske rytmy, spevy a tance, tak Ostrovná noc je naozaj niečo, kde si príde na svoje. Domáci z okolitých dedín majú svoje súbory a chodia do niektorých hotelov alebo reštaurácií zabávať hostí. Bolo to úžasné, popíjajúc miestny kokteil a počúvajúc tieto rytmy, človek úplne zabudne, že niečo iné ešte existuje.

Na druhý deň sme zmenili ubytko a presťahovali sme sa na druhú stranu ostrova. Ja som chcela vyskúšať obidve strany, ale teraz keby som tam ešte raz išla alebo mohla niekomu poradiť, tak stačí ísť iba na tú východnú stranu, kde sme sa na tretí deň išli presunúť. Myslím, že tam bolo krajšie, ubytko tam bolo úplne bez najmenšej chyby a rovnako aj pláž. Naša nová domáca bola veľmi príjemná baba, tak 36 ročná vydatá za Tahiťana s troma deťmi (najstaršia 16 rokov) a práve sa vrátila z Tahiti, kde žili s mužom 17 rokov. Keď som ju počúvala hovoriť o svojom živote, tak som si uvedomila, aké skreslené predstavy majú ľudia u nás (alebo len ja?) o polynézanoch a ich živote. Polynézania, tak isto ako Európania, chodia za prácou a dobrodružstvom do susedných krajín bez ohľadu na to, že tieto krajiny delia niekedy aj tisícky kilometrov mora. Často si berú aj partnerov z iných krajín a kvôli tomu sa sťahujú. Samozrejme nie všetci, ale nie je to vôbec nezvyčajné. Dokonca majú aj medzi sebou národy, ktoré nemajú radi, alebo si robia srandu zo seba navzájom zo svojho výzoru (čapatý nos, nízky, široká tvár, atď.). Napríklad príslušníkov národa Tonga nemá v Polynézii asi nikto v láske preto, lebo v minulosti to bolo neustáli bojovníci, ľahko sa vytáčajúci a hádajúci sa národ, čo im, okrem toho boja, zostalo vraj dodnes. Naopak ľudí zo Šalamúnových ostrovov považujú za mierumilovných a príjemných, priateľských ľudí. Fidžijanov za nie veľmi pekných, kdežto ľudí z Cookových ostrovov, hlavne ženy, za najrakšie v Polynézii a za najlepšie tanečnice. Z toho vidno, že tieto žabomyšie vojny a typicky ľudské posudzovanie druhých je prirodzené všetkým ľuďom bez ohľadu na to, kde žijú a ako vyspelí sú. A bez ohľadu na to, aká vzdialenosť ich delí a aj bez ohľadu na to, že sa k svojim susedom potrebovali kedysi plaviť aj niekoľko dní.

Na tejto strane ostrova bolo už zložitejšie si požičať bicykle. Najbližšia požičovňa bola cca. 40 min pešo, čo sa nám v tej horúčave zdalo ďaleko. Domáca nám však povedala, že ona má aj požičovňu motoriek a mopedov, tak bol problém vyriešený . Jediný problém, čo zostal, bol vodičák. Na Cookových ostrovoch neuznávajú medzinárodný vodičák, takže všetci dovolenkári si museli spraviť miestny. Čo nebol až taký veľký problém, stačilo spraviť skúšobnú jazdu, ktorá v Palinovom prípade znamenala previesť sa na motorke z jedného konca futbalového ihriska na druhý a zaplatiť 25 novozélandských dolárov. Pre Palina to bola úplna premiéra na motorke, tak mu rýchlokurz obsluhy motorky dala naša domáca a Palino sa po pár minútach vrátil z policajnej stanice s vodičákom v ruke. Hneď sme sa išli povoziť po ostrove a zistili sme, že ostrov sa dá prejsť za cca. 30 minút. Aitutaki je veľmi pekný, veľmi zelený ostrov s jednou cestou, ktorá obchádza ostrov a spája tak roztrúsené obytné časti. Bez ohľadu na dennú hodinu je to tam veľmi kľudné, akoby sa celé dni nič nedialo.
Nám sa na Aitutaki veľmi páčilo. Ten kľud a taký pocit „zastavenia času a odrezania od sveta“ bol skvelý. Celé dni sme sa buď kúpali, kayakovali, slnili na pláži, prechádzali po pláži, sedeli na teráske a čítali si, alebo vozili sa na motorke.  
Jeden deň sme sa rozhodli vyjsť na najvyšší položený kopec na ostrove. No, neni to žiadna výška, to ešte aj Kamzík je vyšší. Kopec mal síce len 423 metrov a celý „výstup“ trval asi tak 30 minút, ale keď sme vyšli hore, boli sme spotení ako myši. V tej horúčave a vlhkosti to nebolo nič príjemné. Tá námaha však stála za to. Zhora bol úžasný pohľad na celú lagúnu. Bolo vidno všetky ostrovy, bolo vidno, kde sú pláže, koraly a aj kde končí útes. Naozaj veľmi pekný výhľad. Pozerajúc na prírodu ostrova som ja cítila ako keby som sa presunula do seriálu Lost, bujná vegetácia, exotické rastliny, krásne palmy....

Počas nášho pobytu sme chceli ešte absolvovať jeden šnorchlový výlet, tak sme sa boli ohlásiť u ..... museli sme čakať dva dni, lebo nebolo dosť ľudí (min. 4) a okrem toho nebolo jasné, ako to bude vyzerať s počasím. Na naše veľké šťastie posledný deň nášho pobytu sa nazbieralo 10 ľudí a počasie tiež vyzeralo, že by mohlo zostať pekné až do večera, tak sme sa vybrali na výlet. Išli sme na iné miesta ako s prvým výletom, takže to nebola žiadna nuda, dokonca aj šnorchlovanie bolo inde. Hlavný bodom šnorchlovania sa tentokrát stala morena, ktorá vraj obýva koraly, kde nás vysadili šnorchlovať. Mali sme si dávať pozor a nepribližovať sa k nej veľmi, ale ináč je to bezpečné, vraj. Morena bola asi zvedavá, lebo hneď po pár minútach vo vode niekto zakričal, že ju vidí a hneď všetci zostali v strehu. Každý ju chcel vidieť, ale z bezpečnej vzdialenosti. Samozrejme, že aj ja som sa priplávala pozrieť na miesto, kde mala byť, ale keď som ju zrazu zbadala presúvať sa smerom ku koralu, pri ktorom som bola aj ja, hneď som sa posunula bližšie k loďke. A nebola som sama. Takmer všetci sa dali do bezpečnej vzdialenosti až na dvoch odvážlivcov, ktorí sa s foťákmi snažili potopiť k morene, čo najbližšie a získať čo najlepší záber. Začala som zhladúvať Palina a po chvíli som zistila, že jedným z tých dvoch bláznov je práve aj môj muž. Keď aj napriek môjmu zvýšenému hlasu neprestával so svojou činnosťou, pridala som sa k ostatným členom našej malej posádky a išla sa šnorchlovať k inému koralu s tým, že nech si v prípade nebezpečia hrdinovia poradia s morenou ako budú vedieť.
Napriek vzrušujúcemu šnorchlovaniu a plaveniu sa popri krásnych ostrovoch v lagúne, jednoznačne najlepšou časťou výletu bol rozchod a voľný program spojený s obedom na Honeymoon ostrove (ostrove Svadobnej cesty). Bol to ten ostrov, na ktorý sme sa na predchádzajúcom výlete iba pozerali a nedostali sa naň. Teraz sme tu boli a bol geniálny. Ak si niekto predstavuje úplne malý ostrov, tak 500metrov obvod, celý iba z bieleho piesku a v strede pár stromov a veľmi pomaly sa zvažujúce dno pri vstupe do mora (asi 15 metrov od brehu stale človek dočiahne na dno), tak nech ide na Cookove ostrovy – Honeymoon ostrov. Nikto tu nebýva, iba sem z času na čas príde sa zastaviť výletnícka loďka tak ako s nami, prípadne vás sem môže za poplatok doviesť nejaká loďka z hlavného ostrova a potom pre vás v určenú hodinu príde. Tak je zaručené, že aspoň pár hodín môžete mať absolútne súkromie na rozprávkovej pláži (s tým súkromím na Cookových ostrovoch neni problém, ani s krásnymi plážami, ale tu je to na spôsob Robinsona Smile).
My sme mali veľkú smolu, keď sme tam dorazili. začalo pršať, tak sme sa schovali pod prístrešok, ktorý je tam na takéto príležitosti a dali sme si obed. Obed bol ešte lepší ako na prvom výlete a servírovali sme si ho na taniere z banánových listov. Keď dopršalo, tak sme vybehli von užiť si krásy ostrova, ale kapitán nás sklamal oznamom, že kvôli dažďu musíme náš pobyt na tomto ostrove skrátiť a ponáhľať sa späť, lebo sa blíži silná búrka. Tak sme mali asi polhodinku, slniečko pieklo, až sa nám zle pozeralo, lebo ten biely piesok robil silný odraz. Poniektorí, ako napríklad Palino, z toho boli takí vytočení, že ani do vody sa im už nechcelo ísť, tak som nakoniec bola jednou z mála, ktorí sa vybláznili, hoci len kratúčko, vo vode. Búrkové oblaký sa ale nemilosrdne blížili a my sme sa museli vrátiť. Napriek veľmi krátkemu pobytu, tento ostrov vo mne zanechal silný dojem a môžem ho úprimne prehlásiť za najkrajší ostrov a najromantickejšiu pláž v Aitutaki lagúne. Ak sa náhodou niekto vyberie na Cookove ostrovy, tento ostrov si nenechajte určite ujsť.

Návrat na Rarotongu

Týmto ubehlo našich 6 dní na Aitutaki lagúne a museli sme sa vrátiť späť na Rarotongu. Tentokrát sme sa vrátili na iné miesto – na Vaima pláž do Palm Grove rezortu. Mala to byť tiež veľmi pekná pláž, podobne ako Muri pláž, dokonca niektorí ľudia na nete tvrdili, že je krajšia. Tak sme jej chceli dať na posledné 3 dni šancu.
Palm Grove rezort bol celkom sympatický komplex, hoci rezortom by som ho až tak veľmi nenazývala, ale na Cookove ostrovy to bol asi rezort. My sme mali prvé dve noci celkom príjemnú a super situovanú chatku s veľkou terasou, ktorú sme ale nevyužili, lebo práve tie dva dni nám väčšinu času pršalo. Bola to veľká škoda, lebo sme sa tešili práve na tú terásku a tak nám nezostávalo nič iné iba stráviť miesto toho čas v meste nakupovaním darčekov a sedením v reštauráciách a kaviarňach. Posledný deň nášho pobytu na Cookových ostrovoch sa opäť vyjasnilo, tak sme sa vrhli do mora, šnorchlovania, opaľovania a len takého leňošenia. Tak sme mohli aspoň trochu ošacovať Vaima pláž a porovnať ju s Muri plážou. Hlavný rozdiel bol v tom, že Vaima aj pri odlive bola stále „schodná“, čiže sa dalo plávať a blázniť vo vode. Muselo sa ísť trochu hlbšie, ale to nebol problém. Na Vaime bolo veľmi veľa veľkých korálov a tak to bolo aj super miesto na šnorchlovanie, a naviac medzi brehom a korálmi ako aj medzi jednotlivými korálmi bolo dosť miesta len na také plávanie a šantenie vo vode. Bola tam aj jedna časť, kde neboli takmer žiadne korále. Nemôžem povedať, ktorá z tých dvoch pláži bola lepšia, obe boli super a obe mali niečo do seba.

Posledný deň sme si ešte na letisku stihli kúpiť obrázky miestnej umelkyne. Nie je to žiadne vysoko umelecké dielo, sú to skôr pamiatky pre nás na našu super dovolenku. Potom nám už nezostávalo naozaj nič iné, len sa nalodiť do lietadla a ešte naposledy si vychutnať krásu týchto ostrovov z vtáčej perspektívy. Keď už bolo naokolo iba šíre more, pozreli sme na seba a obom nám bolo z výrazu tváre jasné, že týmto sme v Polynézii ešte neskončili. Jedného dňa sa sem chceme určite vrátiť. Kedy však toho "jedného dňa" zase bude, je momentálne vo hviezdach. Ale Polynézia je natoľko čarovná, že ja pevne dúfam, že na to nebudem musieť príliš dlho čakať Smile.